Abrahámsky rodák Jozef Svátek, ktorý bol povolaním kováč, mal od svojej mladosti záujem o lietadlá a lietanie. Pretože nemal inú možnosť ako sa k lietaniu dostať, dal sa do stavby vlastnej helikoptéry, ktorú spravil niekedy v 50-tych rokoch. Mal v nej namontovaný nejaký motocyklový motor. Podľa pamätníkov /Vladimír Mrva/ mal túto helikoptéru doma ešte asi v roku 1960. Nikdy však nelietala zrejme preto,že technologické, materiálové a odborné možnosti jej tvorcu neboli v jej dobe dostatočné.

V 60-tych rokoch sa viacerí o generáciu mladší chlapci tiež zaaujímali o letectvo. Medzi nich patril napr. Daniel Štefunko, Vladimír Mrva, Marián Krivosudský, Ivan Štefunko, Karol Štefunko, Marian Vrbovský.

Títo všetci sa stali vášnivými modelármi a bolo ich možné vídať v chotároch obce ako lietajú so svojimi modelmi.

To neuniklo pozornosti Jozefa Svátka. Jeho celoživotná vášeň ho neopustila ani vo vyššom veku a presvedčil dvoch modelárov Daniela Štefunku a Vladimíra Mrvu, aby sa spoločnými silami pokúsili postaviť nejaký väčší lietajúci stroj, na ktorom by sa mohli sami odviesť.

Začalo sa to v roku 1967. Trojica strávila nespočetné množstvo hodín spoločnými úvahami nad svojim budúcim dielom a zháňaním rôznych technických informácií. Až napokon padlo rozhodnutie dať sa do stavby tzv. "vírnika".Je to lietajúci stroj podobný vrtuľníku.

Nasledovalo ďalše obdobie, v ktorom konštruktéri zháňali potrebný materiál. Až v lete v roku 1972 bol bezmotorový vírnik hotový a úspešne zalietaný.Lietali s ním až do jesene a to podľa možnosti buď vo vleku za autom alebo vo vetre.

Povzbudení úspechom sa rozhodli postaviť ďalší vírnik. Podarilo sa im to v pomerne krátkom čase - do jari 1973. Ten bol už zhotovený z kvalitnejších materiálov a mal zabudovaný starší letecký motor Walter Mikron 4-3 s výkonom 65 konských síl.Tento vírnik bol tak ako predchádzajúci pre jednu osobu, vážil približne 100 kg, priemer dvojlistového rotora bol 6,15m, tlačnej vrtule 1,28 m a jeho letová rýchlosť bola 60-120 km /hod. Aj druhý vírnik bol úspešne zalietaný. Najviac na ňom lietal v okolí obce Daniel Štefunko vo výške asi do 100 m.

V jednu nedeľu na jeseň 1973 sa v obci konala poľovačka s pozvanými hosťami a na vedľajšom chotári lietal vírnik. Bolo to posledný krát. Na druhý deň boli verejnej bezpečnosti doručené tri udania a následne príslušníci VB zabavili rotor vírnika, aby tak znemožnili lietanie.

Ďalší z modelárov sa vydali inou cestou a letali v aerokluboch zväzarmu. Napr. Karol Štefunko lietal v Aeroklube Vajnory a bol leteckým inštruktorom a tiež i členom štátnej reprezentácie v leteckej akrobacii. Marián Krivosudský a Ivan Štefunko lietali v Aeroklube Trnava. Ivan Štefunko sa stal pilotom z povolania a v čase vydania tejto publikácie je leteckým kapitánom /v leteckej spoločnosti Air Slovakia/.

K tejto spomienke ma inšpirovalo stretnutie s mojim bývalým spolužiakom Ivanom Štefunkom na stretnutí spolužiakov, ktorí pred 55. rokmi ukončili Základnú deväťročnú školu v Abraháme.